Tváre Indonézie

Na článkoch postupne pracujem, ale aspoň si zatiaľ môžte pozrieť fotky zachytávajúce domácich a ich život v Indonézii 🙂

7b

Že v Indonézii zažijeme kultúrny šok, sme vedeli. A ja som zas vedela, že určite nechcem len tak nadrzovku k niekomu prísť a fotiť ho na ulici, či sa mu to páči, alebo nie – teda správať sa ako typický turista. Preto som s fotením domácich bola veľmi opatrná. Čo ma ale prekvapilo bolo, že to oni sa mi sami vrhali pred kameru a chceli, aby som ich odfotila…rodičia mi náruživo strkali svoje deti rovno pod objektív a či mi to páčilo alebo nie, cvaknúť som musela pre zmenu ja…:)

17

…a potom sa karta otočila. Najprv vám lichotí, keď sa s vami chce každý vyfotiť. Boli sme predsa za hviezdy! Ale po hodine nekonečného fotenia, na hlavu vám praží silné slnko, a vaša dlhá sukňa sa vám začne lepiť na nohy..a vlastne úplne stratíte chuť objavovať chrámy a chcete sa len sa schovať niekde do tieňa (Dankov výraz na tvári to vystihuje) 😀

2a

Úsmev od ucha k uchu. Vždy. Všade. A za každých okolností. A popravde, bolo to naozaj nákazlivé. Po mesiaci v Indonézii mi vlastne už bolo všetko jedno, a z celodenného usmievania sa mi robila tak akurát svalovica na tvári 🙂

21Teta kokosová. Ináč čerstvý kokos je v skutočnosti fakt hnusný 😀

58_3

Jooj chlapčiska jedny ♥ Keď sme už odchádzali na našu 5-dňovú plavbu, tak sme stretli týchto budúcich námorníkov…toľko šťastia, smiechu a pozitívnej energie, že mi až zimomriavky stáli na rukách!

56

…hneď ma obkľúčili a chceli sa so mnou samozrejme vyfotiť. Je až smutné, keď si porovnám väčšinu dnešných detí u nás a to čo som zažila tu…na čo tablety, mobily, počítače..ku šťastiu im stačil nejaký ten bicykel a bolo vybavené.

53 - kópia

107

Indonézia je krajina, ktorá dostane úplne každého. O tom niet pochýb. Okrem krásnej a rozmanitej prírody sú to práve ľudia, ktorí ju robia jedinečnou…nikdy nezabudnem na tú bezstarostnosť, smiech, radosť a vďaku. Napriek tomu, že žijú poväčšine v chudobe, nikdy som nepocítila, že by im niečo chýbalo. Práve naopak, keď som sa vrátila domov, uvedomila som si, že to práve nám chýba občas to najcennejšie…spokojiť sa s tým čo máme a byť skutočne šťastní..a to je môj životný cieľ.

113Skúsme sa na seba viac usmievať, a možno urobíme svet krajším miestom.

S láskou ♥

Luccia